Ľuboš Kostelný
Interview

Váš hrdina hrá na saxofón. Naučili ste sa kvôli postave aspoň trošku ovládať tento hudobný nástroj?
Ano, ale tak zbežne. Dnes už by som zas mal problém chytiť saxofón do rúk.

Poznali ste Pišťankovu novelu, keď vám ponúkli rolu?
Nie. A nečítal som ju dodnes.

Čo rozhodlo o tom, že ste úlohu prijali?
V prvom rade sa asi dnes na Slovensku hlavné úlohy vo filme neodmietajú. A zárukou kvality mi bol aj samotný režisér J. Nvota, s ktorým som už spolupracoval. A tiež ma tešilo, že tam bude hrať Táňa Pauhofová.

Nakrúcali ste už s viacerými režisérmi. Ako sa pracovalo s Jurajom Nvotom?
Juraj vkladá do hercov veľkú dôveru, čo ma niekedy vedelo až vyľakať, pretože som plný pochybností. Ináč je s ním príjemná práca a je veľmi ľudský a kamarátsky.

V príbehu sa zmietate medzi dvomi ženami - Táňou Pauhofovou a Dorotou Nvotovou? Akými boli hereckými partnerkami?
Obe som už poznal, takže som vedel, čo môžem čakať. S Táňou sme obaja členmi SND
A hráme spolu často a radi.

Kedy vám bolo na pľaci najťažšie?
Tým, že som tam bol v kuse, sem-tam som mal dosť veľké krízy únavy. Trpel som nedostatkom spánku. Ale to ma vždy okolo obeda prešlo a bolo to fajn. Za spomenutie stojí aj októbrové kúpanie sa na Zlatých pieskoch.

Sedemdesiate roky ste nezažili. Čo Vám tento príbeh o nich povedal?
Že boli plné absurdností, neslobody, ale aj takej nejakej istoty, že nech sa deje čokoľvek, vlastne sa nedeje nič. Teda pokiaľ nemáte nič proti režimu. Som rád, že som obdobie totality zažil len osem rokov, pretože obludnosť systému ma ešte vôbec nezasahovala.