Martinovi pije krv jeho svokor odjakživa, ale zvlášť odkedy je Marfa tehotná.
Svokra má krehký spánok a keď Martin súloží, až sa steny trasú a červenajú. A
svokra potom až do rána nezaspí, špeciálne keď je mesiac v splne. Inak spí ako
poleno, neprebudia ju ani padajúce traktory, tak vtedy nech si Martin zasúloží,
ak už bez toho nemôže vydržať. Podľa rozpisu. Len počas splnu nie. Martin zúri,
ale jeho žena si ho nezastane.
Martin totiž slabo zarába. Pracuje ako mastič vo vodárni. Vyhovuje mu to. Traja
sú v partii a môže do vôle cvičiť jazzové improvizácie. Martin miluje jazz.
Starý saxofón dostal od učiteľa. Robotníci v partii nemôžu jazz ani cítiť a
jeden z nich musí na Martina písať hlásenia. Nemajú ho radi. Robotník vo vodárni
a jazz, kto to kedy videl. Tak najradšej Martin cvičí aj po šichte, keď
kolegovia odídu na pivo s borovičkou.
Aj Žofré neznáša jazz. Ide mu hlavu utrhnúť, keď Martin spustí. Žofré je
Martinov švagor a býva tiež v tom neveľkom dedinskom dome u rodičov. Všetci
všetko počujú. Žofré ho raz zabije, ak s tým jazzom neprestane. Prečo sa nedá na
bigbít? Ten má Žofré rád.
A Marfa sa zľakne, keď sa pod perinou dotkne studeného Martina, pričom je to
saxofón. Krik zobudí svokru. Saxofón do postele nepatrí, vrieska svokra, ale čo
má robiť Martin, ak oň nechce prísť. Žofré sa vyjadril jasne: ak neprestane s
tým jazzom, raz mu rozbije hlavu a potom sa obesí. Keď sa Žofré opije, nevie, čo
robí. Martin má svoj saxofón najradšej zo všetkých.
Svokra by Martina najradšej vyhodila z domu, všetci jeho rovesníci už zarobili
na vlastné byty, niektorí aj domy stavajú, autá kúpili, len ten šašo neschopný,
Martin, nič. Ale zatiaľ ho vyhodiť nemôže. Marfa nesúhlasí, je tehotná. Trochu
sa aj o Martina bojí, lebo v Prahe komunisti zatýkajú vlasatých hudobníkov.
Nehrajú síce jazz, ale čo nebolo, môže prísť.
Takto si teda náš Martin žije a trpí, až kým sa celá dedina nevyberie na svadbu
bratranca. Aby potešil Marfu, zahrá jej svadobnú kostolnú pieseň. Hostia sú
prekvapení, ale Martinova hra sa im páči. Tlieskajú, až takmer Marfe vyhŕknu
slzy do oči. Predsa len miluje toho Martina. A ešte v tú noc ho vyhľadá
Hruškovič a dá mu návrh. Rozpustí svoju kapelu. Budú robiť svadby, zábavy,
tancovačky po okolí a tak, ale len oni dvaja: Hruškovič – elektrické varhany a
spev, Martin – saxofón a spev a automatický bubeník – bubenátor k tomu.
Za noc zarobia toľko, čo vo vodárni za týždeň. A jazz? pýta sa Martin. Zbláznil
si sa, možno neskôr. Martin návrh nemôže odmietnuť, lebo Marfa je šťastná, keď
sa to dozvie. Hruškovič najprv hovoril s ňou. Nuž, čo. Konečne, aspoň nejaká
zmena, možno bude koniec toho svrabu u svokrovcov. A budú aj peniaze. A pokoj v
dome. Úspech a peniaze. Aj svokra dá možno pokoj.
Martin cvičí doma, vo vodárni a vtedy sa to stane. Stretne Anču. Sedemnásťročné
dievča bez zábran, nádherne slobodné, šije padáky pre armádu, rozpráva historky,
pri ktorých by sa Martin ešte pre mesiacom červenal, vôbec jej neprekážajú
jazzové improvizácie, provokuje policajtov, nikoho sa nebojí a na Martina to tak
hrá, až ten stratí hlavu. Postupne sa zamiluje až po uši. A už vôbec mu
neprekáža svokrov rozpis, aj domov chodí len nad ránom. A na Marfu už skoro ani
nepomysli, veď je v piatom mesiaci a na svoje si aj tak nepríde. A Marfa nič
netuší, muzicírovanie jej vyhovuje, Martin nosí domov peniaze.
Pre Hruškoviča je to však len začiatok. Nezaháľa. Lokálne, na zábavach sa
presadia, sú proste dobrí. Cieľ je však jasný: cez prehrávky, v jedinej
celoštátnej komunistami ovládanej agentúre, dostať kredit spoľahlivosti a
presadiť sa do blízkeho hlavného mesta - do nočného baru. Budú sa volať HuRyTan...
(viac vo vašom kine)